Historické súvislosti vzniku našej školy

Prevzaté:

SAMEC, Š.: PÄŤDESIAT ROKOV VÝVOJA STREDOSLOVENSKÝCH ENERGETICKÝCH ZÁVODOV 1923 – 1973. Osveta 1973.

Od strany 184 sa dočítate:

 

ODBORNÉ UČILIŠTE

 

1. Postavenie učňov za kapitalizmu

 

Hoci v kapitalistickej ČSR existoval pomerne dobre rozvinutý priemysel, organizácia prípravy na robotnícke povolanie mala prevažne remeselný, živnostenský charakter. Výchova učňov sa neuskutočňovala vo väčších priemyselných podnikoch a neexistovali učebné odbory pre priemyselné povolania. Výchova učňov sa riadila živnostenským poriadkom z čias Rakúsko-Uhorska, ktorý povoľoval výchovu učňov len osobám majúcim na určitú činnosť živnostenské oprávnenie. Právnym základom výchovy učňov v ČSR bol živnostenský poriadok č. 227/1895 r. Z., na Slovensku živnostenský zákon č. 259/1924 Zb. Podľa týchto predpisov cieľom učebného pomeru bolo vyučiť sa remeslu a nie pracovať za mzdu. Osobitná úprava pracovných pomerov učňov však nemohla zastrieť, že učebný pomer bol súkromnoprávnym vzťahom dvoch fyzických osôb, t. j. učňa a majiteľa výrobnej alebo obchodnej živnosti, alebo majiteľa továrne.

     Postavenie učňa v tomto „rovnocennom pomere“ dvoch „slobodných“ osôb najlepšie vystihuje skutočnosť, že majiteľ živnosti mal vtedajším právom zabezpečené postavenie „učebného pána“. Tento pán bol povinný starať sa nielen o živnostenské vzdelanie učňa. Ale aj o jeho mravy a správanie sa, mal právo otcovskej výchovy. Učeň bol učebnému pánovi povinný „poslušnosťou, vernosťou, mlčanlivosťou a slušným chovaním“. Tým aj živnostenský poriadok nazeral na pomer učňa a učebného pána ako na pomer skôr rodinného charakteru.

     Čo v praxi takéto postavenie učňa znamenalo, možno si ľahko domyslieť. Prijímanie učňov bolo pre majiteľov živností veľmi často zdrojom lacnej pracovnej sily. Za učenie sa dokonca živnostníkovi často platilo, čo pre mnohých rodičov znamenalo zníženie životnej úrovne svojej rodiny a iné finančné obete.

     Učebný pán chcel čo najviac využiť lacnú pracovnú silu učňov, preto mali dlhý pracovný čas, ktorý bol prakticky nekontrolovateľný. Často bývali u učebného pána a vykonávali domáce práce, ktoré vôbec nepatrili do učebného pomeru.

    Novela živnostenského poriadku z roku 1907 presne vymedzila aj dĺžku učebnej doby. Pri živnostiach vykonávaných „po netovárensky“ mohla trvať najmenej dva a najviac štyri roky, pri živnostiach továrenských, ktoré zamestnávali spravidla viac ako 20 pomocníkov, nesmela byť učebná doba kratšia ako 2 roky a dlhšia ako 3 roky. Iba továrenské podniky, ktoré nemuseli byť členmi živnostenských spoločenstiev, mohli dĺžku učebnej doby stanoviť pre každého učňa individuálne v učebnej zmluve, pravda, v rámci uvedeného časového rozpätia (od 2 do 3 rokov).

     Aj kapitalistická spoločnosť mala záujem o kvalifikovaných robotníkov, preto i tieto administratívne zásahy štátu do zmluvnej voľnosti dvoch účastníkov súkromnoprávneho vzťahu, akým bolo učebná zmluva v podmienkach kapitalistických výrobných vzťahov, sledovali predovšetkým ciele rozvíjajúcej sa kapitalistickej spoločnosti v tom smere, aby sa zbytočne nepredlžovala učebná doba.

     Za okupácie Československa a existencie protektorátu Čechy a Morava výchovu učňov právne riešilo vl. nar. č. 200/1943 Zb., ktoré zostalo v platnosti ešte niekoľko rokov po oslobodení. Nová právna úprava nezmenila zásadne kapitalistický vykorisťovateľský charakter výchovy učňov, znamenala však pokrok v tom, že sa snažila priblížiť výchovu učňov potrebám rozvinutých výrobných síl, potrebám priemyslu a zaviedla učebné odbory.

     Dozor nad výchovou učňov prevzali obchodné a živnostenské organizácie, ktoré evidovali všetkých učňov, organizovali záverečné učňovský skúšky podľa príslušných predpisov a dohliadali na vznik a priebeh učebných pomerov. Dĺžka učenia sa stanovila rozpätím od 2 do 4 rokov.

     Zákonodarstvo tzv. slovenského štátu neprinieslo takmer nijaké novoty do organizácie výchovy učňov. Za celé obdobie boli vydané len dve právne normy (nariadenie s mocou zákona číslo 19/1941 Sl. z. a číslo 147/1944 Sl. z.), ktoré sa dotýkali výchovy učňov. Nimi sa stanovil pomer učňov k počtu pomocníkov (tovarišov). Toto opatrenie malo zabrániť tomu, aby niektorí menší zamestnávatelia vykonávali živnosť len s pomocou učňov, čím by sa podstatne zlacnila živnostenská činnosť, pretože učňom nevyplácali mzdu. Nariadenie však bolo vydané v čase, keď fašistický režim na Slovensku bol už otrasený v samých základoch a protifašistické sily nadobudli takú prevahu, že ich úplné víťazstvo bolo len otázkou krátkeho času.

 

2. Výchova odborného dorastu po roku 1945

 

    Oslobodenie ČSR spod fašistickej nadvlády prinieslo aj v odbornom školstve zásadný obrat. K moci sa dostala robotnícka trieda a v zmysle Košického vládneho programu sa od základov zmenilo spoločenské postavenie učňov, starostlivosť o ich politický, kultúrny a odborný rast.

    Výchova učňov po oslobodení zodpovedala prechodnej politickej situácii v rokoch 1945 – 1948. V znárodnených podnikoch sa síce budovali veľké strediská výchovy učňov, ale podstatná časť dorastu sa až do roku 1948 pripravovala v učenom pomere u súkromných podnikateľov.

     Podstatným zásahom do výchovy učňov, do jej vykorisťovateľskej podstaty, bolo stanovenie nových výchovných príspevkov, ktoré sa učňom vyplácali aj počas návštevy učňovskej školy. Príspevky učňom boli povinní vyplácať aj súkromní podnikatelia, ktorí pretrvávali po roku 1945, ba aj po roku 1948 a uzatvárali učebné pomery.

 

3. Stredisko pracujúceho dorastu v Rajci

 

     Po roku 1948 v období socialistickej industrializácie už nemohli vyhovovať doterajšie formy výchovy odborného učňovského dorastu. Čím ďalej, tým viac sa pociťovalo, že ak sa nezmení celý systém výchovy mladých kvalifikovaných robotníkov, nezabezpečí sa ani dostatočný počet kvalifikovaných pracovníkov pre rýchle sa rozvíjajúce odvetvia národného hospodárstva. Ukázalo sa, že sústavu výchovy mladých ľudí na robotnícke povolania treba základne prebudovať.

    U nás k tomu došlo v roku 1950. Novú sústavu výchovy odborného dorastu sme vytvorili podľa vzoru sovietskeho FZU (fabrično-zvodskoje učeničestvo) a FZO (fabrično-zavodskoje obučenie). Základom novej sústavy boli   s t r e d i s k á   p r a c u j ú c e h o   d o r a s t u.

     Zriaďovali sa pri národných, štátnych a komunálnych, prípadne i družstevných podnikoch podľa zákona č. 96/1950 Zb. a pozostávali z učňovského pracoviska, zo základnej odbornej školy a z domova pracujúceho dorastu.

     Ich pokrokovosť bola v tom, že spojili predtým odlúčené zložky výchovy mladých kvalifikovaných robotníkov, a to odborný výcvik, teoretické vyučovanie odborných predmetov, ako aj mimopracovnú výchovu do jedného celku.

     Podľa spomínaného zákona organizáciu a riadenie výchovy učňov prevzalo Ústredie pracujúceho dorastu. K jeho úlohám patrilo určovanie učebných odborov, rozmiesťovanie mládeže do 18 rokov, metodické zabezpečovanie učebníc, organizovanie kvalitného odborného výcviku, starostlivosť o športovú, telovýchovnú a politickú výchovu učňov a o ich hmotné zabezpečenie.

      Na týchto princípoch zriadili Stredoslovenské elektrárne, národný podnik v Banskej Bystrici, v roku 1950 Stredisko pracujúceho dorastu v Rajci. Bolo umiestnené v sociálne budove textilnej továrne Slovena.

     Toto stredisko výchovy nového energetického dorastu slúžilo spočiatku len potrebám podniku, no neskôr, po dohode s ostatnými energetickými podnikmi na Slovensku, vychovávalo učňov z celého okruhu slovenskej energetiky.

    Teoretickú výučbu zabezpečovali odborní učitelia. Odborný výcvik sa však vykonával v nedostatočne vybavených dielňach. Preto SPD v Rajci zriadilo tzv. prevozné internáty, v ktorých sa prechodne vykonával odborný výcvik pri výstavbe energetických zariadení a elektrifikácii obcí. Takého internáty boli zriadené v Šafárikove, v Rožňave, vo Včelinciach, v Lenartovciach, v Abovciach, v Dolných Hámroch, v Kľačne a inde.

     Vedúcim strediska bol Valér Zafka a po ňom Jozef Fabo. Medzi prvými pracovníkmi v Rajci, ktorí PSD organizovali a ďalej rozvíjali jeho činnosť, boli Vladimír Kyseľa, ktorý mal na starosti výchovu, vedúci výroby Rudolf Filadelfy, hlavný majster Karol Ševčík, majstri Ján Pekara, Viktor Kuruc, Vincent Flaška, Jan Bobák, Ružena Šrolová a údržbárom bol Jozef Gamboš.

     Hospodárom strediska bol Jozef Hlavna, ktorý sem prišiel z OKZ Žilina. Strediská pracujúceho dorastu vznikali dosť živelne, podľa tohto, ako sa jednotlivé podniky stavali k výchove mladých kvalifikovaných robotníkov. Štát priamo neusmerňoval výchovu dorastu, ktorá bola v rukách závodov. Ukázalo sa, že odborný výcvik v dielňach závodu a teoretické vyučovanie v základných odborných školách navzájom na seba nenadväzovali. Výchova učňov v strediskách pracujúceho dorastu už nezabezpečovala v dostatočnom predstihu prípravu kvalifikovaných robotníkov, preto bolo potrebné prebudovať celý systém odbornej výchovy dorastu.

 

4. Odborné učilište štátnych pracovných záloh

 

     Na základe zákona č. 110/1951 Zb. o štátnych pracovných zálohách bolo v Žiline zriadené odborné učilište štátnych pracovných záloh pre potreby celej slovenskej energetiky. V rokoch 1953 – 1957 patrilo do pôsobnosti Ministerstva pracovných síl.

     Podľa týchto zákonných opatrení sa Stredisko pracujúceho dorastu, odbor elektro v septembri 1952 prebudovalo na Odborné učilište Štátnych pracovných záloh č. 18. V apríli 1953 sa učilište presťahovalo do Žiliny do novej budovy na ulici J. A. Komenského. Tým sa podstatne zlepšila situácia v odbornom výcviku žiakov, pretože pre výcvik bola v suteréne budovy zariadená provizórna dielňa.

     Veľkú zásluhu na urýchlení dostavby budovy internátu mal vtedajší riaditeľ učilišťa Jozef Fabo. Umiestením učilišťa vo vhodnejších priestoroch sa zlepšila aj odborná a teoretická výučba. Pri príležitosti 36. výročia VOSR bola odborná a politická práca vedúcich pracovníkov učilišťa, vychovávateľov, majstrov a učiteľov aj spoločensky ocenená učilištnou zástavou.

     Stredisko pracujúceho dorastu v Rajci 1. januára 1952 prevzali od Stredoslovenských elektrární v Banskej Bystrici Severoslovenské elektrárne v Žiline. Od zriadenia OU ŠPZ č. 18 a jeho odovzdania do systému štátnych pracovných záloh  sú jeho patronátnym podnikom Táto funkcia spočívala v technickej pomoci, vo vytváraní podmienok pre odborný výcvik a iných foriem spolupráce. Druhým patronátnym podnikom bol od 1. januára 1954 Elektrovod v Bratislave.

     Učebná doba žiakov štátnych pracovných záloh bola rozdelená na tri časti. V prvej sa žiak oboznamoval s povolaním, ktorému sa chcel vyučiť, s hlavnými strojmi, nástrojmi a materiálmi. V druhej časti prebiehal vlastný odborný výcvik, osvojovanie si zručností, pracovných návykov na cvičnom pracovisku. Súčasne sa vyučovali teoreticko-odborné a všeobecnovzdelávacie predmety v škole, ktorá bola súčasťou učilišťa. V tretej, záverečnej časti si žiak získané vedomosti, pracovné návyky a zručnosti overoval a zdokonaľoval priamo na výrobných pracoviskách v kolektíve starších, už vyučených, odborníkov.

    Odborné učilištia štátnych pracovných záloh vychovali tisíce nových odborníkov, no prejavili sa aj mnohé ekonomické a organizačné nedostatky. Preto sa celoštátna konferencia Komunistickej strany Československa v júni 1956 zaoberala hodnotením výchovy mládeže na robotnícke povolania a v júli 1957 vláda zrušila odborné učilištia štátnych pracovných záloh a pričlenila ich znovu k materským podnikom.

 

5. Odborné učilište SSE

 

Vedúci pracovníci:

 

Riaditeľ                                                          Anton Matejka

Vedúci odborného výcviku                               Ing. Ladislav Vnuk

Vedúci úseku výchovy                                     Ľudevít Milo

Ekonóm                                                         Dalibor Pečalka

Zástupca riaditeľa pre teoretickú výučbu           Milan Gavlák

Zástupca riaditeľa pre teoretickú výučbu           Ing. Juraj Mikulík

Predseda ZO KSS                                           Ján Kadáši

Predseda ZV ROH                                           Milan Gavlák

 

Vedúci učilišťa od jeho založenia:

 

1950                                                               Valér Zafka

1950 – 1952                                                   Jozef Fabo

1952 – 1970                                                   Ján Janček

1971                                                               Anton Matejka

 

     Na základe uvedených opatrení bolo odborné učilište znovu pričlenené k podniku Stredoslovenské energetické závody, národný podnik v Žiline.

     Odborné učilište SSE vychováva nových odborníkov pre energetické podniky na Slovensku a v menšom rozsahu aj pre organizácie iných odvetví.

     Dnes je odborné učilište SSE samostatným výchovným strediskom. Vykonáva komplexný odborný výcvik a vyučovanie odborných a všeobecnovzdelávacích predmetov. Zabezpečuje aj mimopracovnú a mimoškolskú výchovu učňov. Za výchovu učňov zodpovedá riaditeľ podniku v rozsahu štatútu vydaného MŠK. Terajší jednotný systém prípravy mládeže v učebnom pomere odstránil organizačnú a obsahovú roztrieštenosť a zabezpečuje rovnocennú výchovu a vzdelávanie so školami iných typov. Výučná doba v strediskách pracujúceho dorastu a v systéme štátnych pracovných záloh bola dvojročná. Od školského roku 1957/1958 sa predĺžila na tri roky. V súčasnom období sa v odbornom učilišti SSE vyučujú tieto profesie:

-elektromontér rozvodných zariadení

-prevádzkový elektromontér

-elektromechanik

-mechanik regulačných a riadiacich prístrojov

-prevádzkový zámočník

 

Päťročné súvislé štúdium

 

      Na základe smerníc Ministerstva školstva kultúry č. 24443/64 – II/1 z 9. 9. 1964 dostalo odborné učilište SSE súhlas na zriadenie súvislého päťročného štúdia v odbore „elektromontér rozvodných zariadení“.

    Štúdium sa končí maturitnou skúškou. Prví absolventi opustili OU v roku 1968. Nevýhodou tohto štúdia bolo, že absolventi nezískali maturitou úplné stredoškolské odborné vzdelanie, ale len nižšie na úrovni maturity strednej všeobecnovzdelávacej školy, ktorá umožňuje pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Prevažná časť absolventov odchádza však priamo do praxe. Päťročné súvislé štúdium možno dokončiť dvojročným štúdiom na večerných školách pre pracujúcich.

     Tento problém predbežne rieši výnimka Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky č. 103/31/69-III/1 z 15. septembra 1969, na základe ktorej bolo zriadené experimentálne súvislé päťročné štúdium v učebnom odbore „elektromontér rozvodných zariadení“, ktoré sa končí maturitou na úrovni strednej odbornej školy. Vyučovanie podľa príslušných osnov pre experimentálne štúdium sa začalo v školskom roku 1969/1970 a prví absolventi ho zakončia maturitou v školskom roku 1973/1974. Získajú tak kvalifikáciu na úrovni úplného stredoškolského odborného vzdelania.

     V poslednom čase hľadajú školskí odborníci riešenie foriem úplného stredoškolského odborného štúdia v odborných učilištiach. Predpokladá sa, že z tejto pokusnej školy sa vyvinie trvalé, plnohodnotné päťročné štúdium.

     Odborný výcvik učňov sa vykonáva v dielňach a na vonkajších pracoviskách pri výstavbe nn a vn vedení, transformovaní vn/nn  a pri montáži domových prípojok. O teoretickú výučbu sa stará skúsený kolektív učiteľov – pracovníkov školstva.

     Učni žijú tvorivým kultúrnym, športovým a spoločenským životom, ktorý zabezpečuje úsek výchovy. V tvorivých krúžkoch uplatňujú svoje osobné záľuby. Zhotovujú modely symbolizujúce energetickú činnosť, s ktorými boli neraz úspešní v súťažiach tvorivosti mládeže. Aktívne sa venujú telovýchove a mnohí z nich sa stali víťazmi rozličných športových súťaží. O mimoškolský život učňov, ich záujmovú a politickú činnosť sa stará aj Socialistický zväz mládeže.

     Odborné učilište SSE získalo jedenásťkrát putovnú štandardu ÚV Odborového zväzu baní a energetiky a generálneho riaditeľa ČEZ a SEP. Pri príležitosti 50. výročia založenia KSČ bola mládežníckej organizácii SZM udelená plaketa SÚV SZM v Bratislave. Kolektív majstrov odborného výcviku vedený Viktorom Kurucom je od roku 1960 držiteľom titulu Brigáda socialistickej práce.

     K najstarším zamestnancom OU patria Karol Ferov, Jozef Gomboš, Štefan Galuška, Viktor Kuruc, Július Kirschner, Anežka Kurucová, Ladislav Oláh a Ladislav Prokopovič. Mnohí, ako Blažej Bizík, Michal Ďurčo, Anton Matejka, Dalibor Pečalka, Karol Višňovský a Mária Žiaková, pracovali v podniku pred založením OU.

     Z absolventov OU zostali v rozličných pracovných zadeleniach trvalo pracovať (prevažne ako majstri odborného výcviku): Milan Doboš, Štefan Galuška, Jozef Gardian, Milan Gocál, Emília Igondová, Jozef Kubička, Jozef Latka, Ladislav Oláh, František Ozimy, Ján Szabo, Anton Stranianek, Emília Smolková, Pavel Stančo a Anna Vacová.

 

     Prví vyučenci odišli do práce v roku 1952. V rokoch 1952 – 1972 skončili odbornú výučbu:

 

 

     V rokoch 1961 – 1972 sa vyučilo pre závody SSE 615 odborníkov elektrárenských profesií. Mnohí z vyučencov OU pracujú v rozličných priemyselných závodoch iných odvetví národného hospodárstva.

     Vedenie podniku venovalo rozvoju materiálno-technickej základne odborného učilišťa SSE veľkú pozornosť. Dokončilo prístavbu internátu, každoročne plánuje dostatok finančných prostriedkov na záujmovú činnosť učňov a stará sa o kvalitnú odbornú a politickú prípravu mladého energetického dorastu.